práve sme sa s Paničkou vrátili z obednej prechádzky a musím povedať, že síce mám sneh naozaj rád, tak je super, že už skoro úplne zmizol. Aj som zabudol aké veci sa pod ním schovávajú. Paničke sa to ale zjavne nepáči, celú prechádzku nadávala na to, ako po iných psoch ľudia nedvíhajú, ako to nazvala? exkrementy.. no proste hovienka. A vraj keď zmizne sneh tak je všetko vidieť a ona poriadne nemôže ísť do trávy. Dokonca sa mi vyhrážala, že ma nepustí z vodítka. Vraj bez stopovačky urobím neplechu.. JA? ja neplechu nerobím, ja iba občas nepočujem, že ma volá. To je normálne, to robí doma aj Pániček a jemu nikto nič nepovie. Ten ju môže ignorovať a nevyťahá ho za to, ani na neho nekričí fuj. Myslím, že je to dosť nespravodlivé. Tak som sa na ňu pozrel akože "tak mi daj stopovačku, ako vždy" a ona akoby mi rozumela (občas mám pocit, že mi dokáže čítať myšlienky) hneď vysvetlila, že vraj teraz, bez snehu, sa to nedá lebo by bola celá od h... tá stopovačka samozrejme. No ale napokon som ju, asi tými myšlienkami, presvedčil a ona mi dala voľno. Bolo to super!
Síce v parku nebol žiaden kamoš, ale ja som si to aj tak učíval. Bez snehu sa palice hľadajú ľahšie! Netrvalo dlho a jednu som si našiel. Hovorím si, paráda, budem behať, hádzať si ju nad hlavu a ona ma určite nechá. Aj som to robil, až teda kým som to nezacítil. Najprv som nevedel čo to je ani kde to je ale vedel som, že to musím mať. Mal som zvláštne tušenie, že sa to Paničke páčiť nebude, obvykle keď niečo vonia takto skvele, ona s tým má nejaký problém. Spustil som čuch na plné obrátky a čoskoro som to našiel. To som už za sebou počul svoje meno. Teda, na moju obranu, znelo to naozaj z diaľky a tá vôňa bola už TAK blízko. Nuž a vtedy som ju, asi, prestal vnímať úplne. A tam to bolo! Niekto mi tu nechal kosť. Ľudia sú super, neviem čo jej na nich vadí. Aj ona by chcela aby jej niekto len tak v parku nechával cheesburgery, ale keď niekto mne nechá kosť, už je oheň na streche. Vedel som, že nemám veľa času, tak som si ju spod toho kríka rýchlo vytiahol a rozbehol som sa čo najďalej od Paničky. Vtedy som ju už počul a vedel som, že je zle-nedobre. Povedal som si teda, že si to aspoň užijem a tak som si rýchlo k úlovku ľahol a pustil som sa doň. Videl som ju ako sa blíži a už-už som jej zase ušiel, keď som si uvedomil, že je to moja Panička a ja ju vlastne mám rád. A keď prídem teraz, to ešte len bude odmena! No a, milí denníček, veru aj bola. Keď som ku nej natešene pribehol podľa mňa sama neverila, že som naozaj tam. Sadol som si pred ňu a dostal som celú - fakticky - piškótu naraz. Takto som ju už dávno nepotešil, aspoň myslím.
No nič, idem papať a trocha pospať.
7.2.2017, už odpočívam
S láskou, Geis. Hav.
